Domov
Mapa stránok
Kalendár udalostí
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1 | ||||||
| 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 |
| 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 |
| 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 |
| 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 |
| 30 |
Čestný názov
Zásobovacia základňa generálmajora Viliama ŽINGORA.
42.Zásobovacia základňa Martin nesie meno po generálmajorovi in memoriam Viliamovi Žingorovi, významnej osobnosti novodobých dejín Slovenska, ktorý sa ako veliteľ 2. čs. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika zaslúžil v období Slovenského národného povstania o rozvinutie odbojových aktivít v Turci.
Viliam Žingor, ktorý prežil svoju mladosť v Martine absolvoval najprv základnú, potom činnú aj mimoriadnu činnú vojenskú službu. V máji 1939 bol povýšený až na poručíka ( v zálohe) slovenskej armády vojnovej Slovenskej republiky. V čase poľského ťaženia 1.9.-22.10.1939 absolvoval mimoriadne vojenské cvičenie v zbrani ako aj cvičenie v zálohe 10.-28.6.1940. 4.7. 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu. Odišiel do hôr nad rodnou Bystričkou, kde založil na jar 1944 partizánsku skupinu a v auguste 1944 lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Od 25. augusta 1944 po spojení so skupinou Piotra Velička v Sklabini sa stal veliteľom slovenského oddielu 1. československej partizánskej brigády M.R. Štefánika. Bol spoluzodpovedný za partizánsky teror v okolí Sklabine a podieľal sa na odsúdení na trest smrti tzv. zradcov. Jeho oddiel sa neskôr rozrástol na brigády (2. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika). Podieľal sa na podchytení francúzskych utečencov z Maďarska, z ktorých bol neskôr sformovaný oddiel pod vedením kpt. de Lannuriena. Žingorova brigády pôsobila v Rajeckej doline, kde sa podieľala na obrane povstaleckého územia. V neskoršej fáze, po porážke povstania sa pre nedostatok vojenského materiálu sústredila iba na obranu vlastných táborov a nakoniec sa spojila so sovietskymi vojskami oslobodzujúcimi Slovensko.
Po vojne bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a niekoľkokrát povýšený. V roku 1945 vstúpil do KSS a v roku 1946 zvolený za poslanca SNR za KSS. V rokoch 1945-1947 v hodnosti majora bol zástupcom náčelníka ZNB pre stredné Slovensko. V júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom, od augusta 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov. V roku 1947 nespokojný s politikou strany z nej protestne vystúpil. Pôsobil ako správca štátnych majetkov v Petržalke. Otvorene sa staval proti politike komunistickej strany, rovnako hovoril i o mnohých falošných partizánoch, ktorí sa z rôznych príčin po vojne vydávali za partizánov, napriek tomu, že v skutočnosti sa do boja proti nacizmu vôbec nezapojili.
Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 bol pozbavený funkcie poslanca, perzekvovaný, vystavený existenčným problémov. Od jari 1949 sa skrýval so svojou družkou Elenou Lamošovou a jej synom Ľuborom v chate svojho spolubojovníka Vladislava Kováča v Račkovej doline v Západných Tatrách. Elena Lamošová bola v tom čase tehotná, pričom pôrod sa mal uskutočniť za asistencie pôrodnej baby a jej dcéry, cez ktorú ŠtB vypátrala Žingora. Po rozsiahlom záťahu bol 27. novembra 1949 zatknutý. Jeho pobyt v horách neskôr využila ŠtB ako zámienku na vyfabrikované obvinenie, že plánoval znovu zhromaždiť svoju partizánsku skupinu a viesť protištátnu činnosť. V akcii ŠtB pod krycím označením Turiec bolo celkovo zaistených 77 osôb.
V roku 1950 bol ako potenciálne nebezpečná osoba, a najmä kvôli svojim protikomunistickým názorom obvinený z rozvratnej protištátnej činnosti a odsúdený na trest smrti, Proces, ktorý sa konal v 18.-21. októbra 1950 v Bratislave bol jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celej ČSR. Súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“.
Viliam Žingor bol popravený obesením v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950 v Bratislave.
V roku 1968 bol rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože proces prerušila normalizácia. Prezident Václav Havel ho posmrtne povýšil na generála.
